ashley a selena

2. ledna 2011 v 11:23 | SimushiQ-simka :D |  Selena Gomez

ashley  tisdale


se

selena gomez

 

photos selena gomez

2. ledna 2011 v 11:19 | SimushiQ-simka :D |  Selena Gomez
Selena Gomez     skladba withoun rain
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez
Selena Gomez

článok o selene

2. ledna 2011 v 11:16 | SimushiQ-simka :D
Selena Marie Gomezová (* 22. júl 1992) je americká herečka a speváčka známa pre jej stvárnenie Alex Russo v seriáli Disney Channel Kúzelníci z Waverly , ktorý dostal cenu Emmy                                                                                                                                                                




 


článok

2. ledna 2011 v 11:12 | SimushiQ-simka =D |  Kristína
Speváčka Kristina si nedávno prevzala zlatú platňu za predaj albumu V sieti ťa mám. A keďže sa blížia Vianoce, tak veľmi symbolicky - pod vianočným stromčekom na bratislavských vianočných trhoch.
Obrázok: Kristina                      "Je to prvý vianočný darček, ktorý som dostala," neskrývala radosť mladá speváčka, ktorá sa teší aj z toho, že sa cédečká ešte ako tak predávajú. Aké ďalšie darčeky očakáva pod stromčekom? "Nechám sa prekvapiť. Každý rok si tam niečo nájdem, snažím sa byť dobrá. Ale toto je veľmi krásne a verím, že sa z toho budú tešiť všetci - moji priatelia, aj rodina," povedala a stískala svoju druhú zlatú platňu.

Rok 2010 bol pre Kristinu veľmi úspešný - reprezentovala Slovensko na Eurovízii, prevzala si dve ceny v ankete Slávik, veľa koncertovala. Je teda jasné, prečo sa teší na vianočné sviatky. No nie je to len pre oddych a chvíle s najbližšími. "Pre mňa je to niečo jedinečné. Celý december mám obrovskú radosť a aj keď sa niečo stane a mám zlú náladu, poviem si, že je december, idú Vianoce. Viem si nimi spraviť dobrú náladu. Tieto sviatky pre mňa veľa znamenajú."

Music

1. ledna 2011 v 16:42 |  Suzie
Suzie
Suzie - Zuzana Hroncová
je a je ambiciózna, atraktívna speváčka s osobitým hudobným prejavom. Jej silný vzťah k hudbe je podmienený rodinným umeleckým prostredím, /otec Branislav Hronec - skladateľ, klavirista a dirigent, legenda slovenskej populárnej hudby , matka Judita ´Judy´ Vargová - vynikajúca slovenská herečka/.

Suzie vystupovala s ľudmi velkého formátu ako je Karel Gott, Jozef Laufer, Ľubomír Feldek a objavovala sa aj na koncertoch jej slávneho otca Braňa Hronca.

Neodolala jej ani bratislavská skupina PARA, ktorá si Suzie-inim vokálom spestrila svoj nový album, v tedy ešte pod umeleckým menom Lolla.

článok o láske

31. prosince 2010 v 15:55 | simushiQ-simka =D
                            
Prvýkrát ho videla cez okno. Priam šialenou rýchlosťou sa hnal okolo ich domu na skateboarde a pichlo ju pri srdci keď videla ako nebezpečne sa rúti na zábradlie. Zrazu začula náraz. Naklonila sa cez okno aby videla lepšie. Chlapec ležal na zemi. Laure sa rozšírili oči. Bože! Rútila sa dole schodmi a našťastie mala ako vždy vo vrecku vreckovky. Dostala sa ku chlapcovi okolo ktorého stála banda chlapcov na skateboardoch. Odstrčila ich aby sa dostala bližšie ku chlapcovi. Mal zatvorené oči a čierne oči mal od krvi. Laura sa mu snažila zotrieť krv z čela a rýchlo vyťukala na mobile číslo záchrannej služby. Zrazu si všimla že chlapec otvára oči. Mal krásne zelené oči ale pozrel na ňu z bolestným výrazom na tvári. \"Pomôž mi!\" zašepkal unavene a znova zavrel oči. Kým prišla sanitka, silno ho držala za ruku. Do sanitky nastúpila aj ona a celý čas chlapcovi niečo rozprávala. \"Všetko bude dobre, všetko bude zase dobre...\" horúčkovito šepkala a pomyslela si že ani netuší ako sa chlapec volá. O chvíľu sedela na ošúchanej lavičke a pila kapučíno z automatu ktoré jej vôbec nechutilo. O chvíľu vyšiel doktor a pýtal sa jej na chlapcovo meno. \"No...ja...netuším. Dnes som ho videla prvý krát,\" odvetila Laura. Doktor na ňu pozrel akosi prekvapene. \"Zachrániť človeka ktorého ani nepoznáš...si dobrý človek,\" usmial sa na ňu doktor. \"A ako mu je?\" spýtala sa.
\"Celkom dobre. Neutrpel žiadne vážnejšie zranenia. Ale musí veľa oddychovať. Jediné slová čo nám dnes povie budú jeho meno a priezvisko,\" usmial sa doktor. Laura bola sklamaná. Doktor jej to hned videl na tvári. \"Môžeš za ním ísť...ale nerozprávaj sa s ním, to by ho len vyčerpalo.\" Laura sa vdačne usmiala a vošla. Chlapec bol bledý ale mal otvorené oči. Prezrel si ju a usmial sa. Vtedy si Laura uvedomila celkom nový pocit. Bola zaľúbená! Podišla ku chlapcovi a mala strašnú chuť sa ho niečo opýtať. Ale nemohla. Chlapec si ju len prezeral a povedal zachrípnutým hlasom: \"Ty si ma zachránila,\" usmial sa na ňu, ale akosi trpko. Dala si prst na ústa nech nehovorí. Chlapec pomaly prikývol a znova zavrel oči. Zrazu jej zazvonil mobil...musela ísť domov...či už chcela alebo nie.

Celý čas doma plakala a plakala. Zachránila chlapca, dokonca sa doňho zaľúbila. A nevie ani jeho meno ani jeho adresu. Nevie o ňom absolútne nič. Stále si však pamätala jeho peknú tvár a ustatý hlas. \"Ty si ma zachránila,\" počula stále dookola v hlave. Pomaly sa zmierovala s tým že ho už nikdy neuvidí, keď zrazu začula zvonček. Bol to on! Krásne sa na ňu usmial. \"Ahoj, ty moja záchrankyňa! Volám sa Martin. Ďakujem že si mi pomohla,\" povedal a pobozkal ju na líce. Laura sa naňho usmiala. Posielali si smsky. Volali si. Začali sa stretávať. A raz jej povedal: \"Milujem dievča ktoré mi zachránilo život,\" a pobozkal Lauru na ústa. Odvtedy sú stále spolu..............PRAVDIVY PRIBEH
                                                    

láska

31. prosince 2010 v 15:49 | simushiQ-simka =D
Loni o prázdninách mě naši přímo dokopali k tomu, abych si našla nějakou brigádu. Prý abych se naučila být víc zodpovědná a zažila na vlastní kůži, že peníze nepřiběhnou do kapsy jen tak samy, ale je nutné si je zasloužit prací. A nakonec jsem brigádu sehnala - s mým nejlepším kamarádem Zbyňkem jsme se přihlásili na koupališti o práci ve zmrzlinové stánku a klaplo to.Sice jsem se těšila, že budu celé prázdniny lenošit a blbnout s celou partou, v práci jsem si užila zábavy snad ještě víc. Se Zbyňkem nám šlo nabírání sladkých kopečků zmrzlé hmoty pěkně od ruky a když se zrovna nikdo nedíval, ulizovali jsme, jak to šlo. Problém se však objevil velice brzy - uvědomila jsem si totiž, že Zbyněk je pro mě víc než kamarád…
Dny ubíhaly a já se stále více trápila, protože jsem se bála, jak by na to zareagoval. Naše kamarádství bylo naprosto skvělé, bála jsem se ho zničit. Jednou jsem se ale v noci zařekla, že mu to řeknu, ať se stane, co se stane.
Další den večer jsme zase začali stánek uklízet. Oba jsme byli podivně zamlklí, což mě uvádělo snad ještě do daleko větších rozpaků. Když jsme ale zavírali víko, jakoby přiškrceně a s roztřeseným hlasem jsem se ho zeptala, jestli si ještě na chvilku nepůjdem sednout na některou z laviček, že bych si s ním ráda o něčem promluvila. Nadzvedl překvapeně obočí a souhlasil.
Během pár minut jsem už seděla před ním a nemohla se vymáčknout. Téměř se slzami v očích jsem polohlasně zašeptala, že o něj nechci přít jako o kamaráda, ale zamilovala jsem se do něj. Zbyněk mě objal a položil mi hlavu na ramano. Do ucha mi zašeptal: \"Neboj, nejsi na tom sama. Já tě miluju už snad odnepaměti, ale nikdy jsem nenašel odvahu ti to říct…\" Začali jsme se něžně líbat a naše sladká láska nám vydržela až dodnes. I když už neprodáváme zmrzlinu na koupališti…                               

láska =D

31. prosince 2010 v 15:45 | simushiQ-simka ..=D
láska      
Bola hlboká noc. Ulica, ktorá bola ešte pred chvíľou osvetľovaná pouličnými lampami sa krátko po polnoci zmenila na tmavé miesto, také tiché a pokojné, akoby v nej živej duše nebolo. Kde tu bolo počuť občasné húkanie sovy alebo v diaľke zavíjanie vlka, keďže bol práve spln. Obloha bola posiata miliónmi hviezd, ktoré boli také krásne, že sa ich človek túžil dotknúť. Ach! Keby len neboli tak ďaleko. Všade bolo až neuveriteľné ticho, prerušované iba krôčikmi ozývajúcich sa na suchej ceste. V tú noc nemohla spať, potrebovala premýšľať, premýšľať o všetkom. Fúkal studený vietor, avšak ona zahĺbená do svojich myšlienok si ani nevšimla, že bolo možno len pár stupňov nad nulou. Kráčala, nevedela kam, nič si nevšímala, nič ju nezaujímalo. Nevedela či ma byť smutná a či sa ma smiať. Obloha sa pomaly zaťahovala, rozpršalo sa. Zacítila jemné kvapky na tvári. Spomenula si na krásne detské časy, keď verila na zázraky a šťastné konce. Chcela byt opäť dieťaťom. Pozrela sa na oblohu, rozprestrela ruky a začala sa krútiť. Bol to úžasný pocit. Cítila sa ako malé dievčatko, ktoré vnímalo svet ako jeden veľký zázrak. O chvíľu neskôr sa rozhodla, že pôjde do parku. Bola úplne premočená, po čele jej stekali prúdy vody. Zamierila k najbližšej lavičke a sadla si. Zahľadela sa do tej nekonečnej temnoty, ktorá bola všade okolo nej. Zamyslela sa: Čo by bolo keby Slnko už nikdy nevidela vychádzať? Čo by urobila keby zomrela? Aký je to pocit umrieť? Zbaví ju všetkých problémov? Áno, bola veľmi sklamaná životom, láskou a najmä sebou samou. A tie samovražedné myšlienky? Tie mala už dávno predtým, ale teraz to bolo iné. Ľutovala že si so sebou nezobrala ten vreckový nožík od otca, ktorý jej dal len pár dní pred smrťou. Ľutovala že si nevzala aspoň tú žiletku. Chcela zájsť na najbližší most a skočiť z neho. Ďalej už nechcela žiť.
Dážď pomaly utíchol. Asi po piatich minútach premýšľania si všimla že sa k nej blíži akási silueta. Začala sa báť. Nezmohla sa na nič iné iba sa spýtať: "Kto je to?" Kroky utíchli a zostalo ticho. Veľmi sa zľakla, tak sa roztraseným hlasom ešte raz spýtala: "Kto je to?" Tento krát neznáma osoba podišla k nej a povedala: "Ahoj, to som len ja Marek, ten sused odvedľa. Môžem si k tebe prisadnúť?" Bolo jej čudné, že čo môže chalan ako on robiť vonku tak neskoro, v daždi a ešte k tomu sám. Ale aj tak mu to dovolila. V tú chvíľu mala taký zvláštny pocit. Nikdy sa totiž s nim nerozprávala, nepoznali sa a ani sa nezdravili. Začali sa rozprávať. Z počiatku bola tichá a nemala chuť baviť sa s človekom, ktorého v podstate ani nepozná. Po chvíli však nabrala odvahu a začala hovoriť o svojich problémoch. Cítila, že Marek je fajn človek, i keď ho nepoznala a vedela že jemu môže dôverovať. V tú noc zistila, koľko toho majú s nim spoločného. Nikdy nikomu nepovedala to, čo vtedy jemu a nikdy ju nikto nedokázal vypočuť a tak krásne utešiť. Cítila to čo ešte nikdy s nikým.
Rozprávali sa asi dve hodiny a potom sa už museli rozlúčiť. Nespala celú noc, po príchode domov, stále myslela na Mareka a ten fajn rozhovor s ním.
Pomaly bolo ráno, začalo vychádzať slnko. Stále na to myslela a teraz rozmýšľala aj o tom, že v tento deň už vlastne nemala ani žiť. Ale bola šťastná že žije, akoby začínala nachádzať nový zmysel života.
Zrazu začula ako niečo buchlo do jej okna. Netušila čo to je, podišla k oknu a vyzrela von. Bola veľmi prekvapená, keď tam zbadala Mareka, ktorý ju volal von. Potajomky vyšla z domu a podišla k Marekovi. Chcela sa ho spýtať, že čo tu robí, ale nestihla lebo ju chytil za ruku a rozbehol sa krížom cez ulicu. Jediné jeho slová boli: "Ponáhľajme sa, lebo to nestihneme." Nechápala o čo mu ide, ale páčilo sa jej to. Bežali na okraj mesta, do lesa až k jazeru, kam často chodila, keď bola malá.
Keď prišli k jazeru, Marek jej pustil ruku, a ukázal na oblohu. Pozrela sa tam i ona a vtedy zbadala tu nádheru. Celá obloha bola sfarbená krásne do červena, práve vychádzalo slnko. Zostala tam stáť v úžase, cela uchvátená. Neverila že východ slnka môže byt taký úžasný. S Marekom si sadli na trávu a pozorovali ako Slnko pomaly stúpa na oblohu. Mala chuť chytiť ho za ruku a objať ho. Vedela že Marek chce urobiť to isté, a tak ani nevedela ako, chytila jeho ruku. Vtedy jej povedal: "Vieš prečo som ťa sem zobral?" Ona mlčala. "Ešte nikdy predtým som nestretol dievča ako ty. Možno sa ti bude zdať hlúpe, veď sa poznáme len par hodín. Ale i tak ta začínam mať rád." Nevedela čo mu na to odpovedať, tak sa mu len pozrela do očí a usmiala sa. Potom sklopila zrak. Mala veľmi zmiešané pocity. Srdce jej bilo ako ešte nikdy a cítila, že Marek je človek, ktorého by dokázala ľúbiť. Tak tam chvíľu ticho sedeli držiac sa za ruky. Pozorovali krásnu prírodu, ktorá sa prebúdzala do nového rána. Vtáky začínali spievať, motýle poletovali po lúke a voda krásne žblnkala. Nikdy tieto veci nejako nevnímala, ale v tento moment jej to pripadalo byť nádherné. Ani nevedela ako, vyhŕkli jej do očí slzy a rozplakala sa ako dieťa. Ten plač bol plný emócií, asi toho bolo už na ňu priveľa. Marek na ňu pozrel a keď videl že plače, bez slov ju objal. Potom pozrel na hodinky. Bolo asi šesť hodín. Chytil ju za ruku a povedal: "V túto chvíľu chcem byt len s tebou, lebo potom sa už neuvidíme." "Ale prečo?" spýtala sa. "Hmm vieš sťahujeme sa s otcom preč." Pozrela naňho. Nevedela ako ma zareagovať. Tak sa len spýtala: "Zostaneme tu?" Marek prikývol, že ak chce tak ostanú. Bola veľmi sklamaná. Prečo práve keď ho spoznala musel odísť? Radšej to však nedávala najavo, aby ho zbytočne netrápila.
A tak tam len tak sedeli, rozprávali sa a smiali sa až do toho momentu kým sa Marek nezadíval do jej očí. Bol to nádherný nevinný pohľad plný túžby a lásky. Pomaly sa k nej približoval, chytil ju za ramená a pobozkal ju. Cítila sa ako v siedmom nebi. Ešte nikdy predtým nezažila niečo tak nádherné. "To bol bozk na rozlúčku." povedal Marek, "prepáč už musím ísť..." "Nie, prosím, nechoď!" "Naozaj už musím, ale vieš čo, sľubujem že sa ešte stretneme. A nikdy na teba nezabudnem, lebo.... ja...neviem ako to povedať...ľúbim ťa!" "Aj... ja ťa ľúbim." Povedala so slzami v očiach a objala ho. A toto objatie bolo tým posledným. Marek odišiel, a jej život ostal prázdny. Chcela mu toho ešte toľko povedať, avšak bol už preč. Opäť mala dôvod utápať sa v nekonečnom žiali, dôvod na samovraždu. Ale tento krát si povedala že to neurobí. A prečo sa tak rozhodla? Marek jej ukázal život aj z tej lepšej stránky a napriek všetkým problémom zas objavila jeho zmysel. Tým zmyslom bola láska. Nikdy naňho nezabudla a ľúbila ho až do konca života. Vedela, že lepšieho človeka už nespozná, ale i tak sa netrápila. Vždy mala totiž tú nádej, že sa raz stretnú, že ho raz znovu uvidí, ale teraz nie len na chvíľu, ale navždy.
                                                                                                                                             

Kam dál